Víťazka Krištáľového krídla Alexandra zo SNV. Mama 16 nevyliečiteľne chorých detí, ročne spíše aj 200 projektov o pomoc

Redakcia
•
17 marec 2024, 10:00

V prostredí, kde každý deň predstavuje novú výzvu a každá výzva príležitosť zmeniť životy, stojí neúnavná bojovníčka. Táto žena, ktorá sa celé svoje bytie venuje pomoci druhým, predstavuje všetko, čo by sme si pod slovom „riaditeľka“ nemuseli vedieť predstaviť. Reč je o Alexandre Hovancovej, riaditeľke Domu Charitas svätého Jozefa v Spišskej Novej Vsi, ktorá svoj každodenný život v sociálnych zariadeniach dokumentuje prostredníctvom instagramového účtu Deti môjho srdca.

„Saška nie je len riaditeľka charitatívneho zariadenia, je to človek s obrovským srdcom a nezlomnou vášňou pre pomoc ťažko chorým deťom. Je ženou, ktorá dáva krídla a pomáha letieť životom deťom, ktorých príbehy si časťo nevieme ani predsaviť,“ adresovala Alexandre vrúcne slová Spišská katolícka charita.

Dlhé roky bojovala o zmenu v legislatíve, ktorá by finančne uľahčila situáciu v jej zariadení a tomu podobných, čo sa jej aj nedávno podarilo. Dokonca získala za svoju neutíchajúcu prácu aj prestížne ocenenie Krištáľové krídlo.

Ako by ste predstavili seba a svoju prácu?

Za tie roky som nemala deň, kedy som sa nudila alebo ktorý by bol identický s predchádzajúcim. Práca v zariadení je postavená tiež na veľkej byrokracii, takže veľa času trávim nad administratívou. Nie je jednoduché byť riaditeľkou troch zariadení a nemať finanacie. Ak však potrebujem pripomenutie, pre koho a prečo toto všetko robím, mám ,,ho“ priamo pred očami… Pracovnú dobu mám oficiálne ako všetci ľudia, u mňa to však platí dvadsaťštyri hodín, sedem dní v týždni. Nikdy by mi nenapadlo, že sa takto fungovať dá, a ešte k tomu svoju prácu milovať. U mňa to tak je vyše osem rokov.

Kedy ste sa rozhodli, že Vašou životnou cestou bude pomoc druhým? Mali ste vždy takúto ambíciu?

Moje rozhodnutie venovať sa chorým deťom vzniklo v čase, keď môj blízky kamarát bojoval o život na onkológii. Jeho strata ma veľmi zasiahla, a aj preto som sa rozhodla študovať na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Témou mojej diplomovej práce bola hospicová starostlivosť o nevyliečiteľne choré deti. Svoju prácu som si vysnívala, môžem ju nazvať splneným snom. Na charitu som sa dostala prakticky hneď po vysokej škole. Bolo to asi obrovským prekvapením pre každého, keďže som štrnásť rokov profesionálne hrala volejbal. Popri tom som robila basketbalovú redaktorku a nikdy som sa neprezentovala podobnými aktivitami typu „idem pomáhať druhým ľuďom“. Mala som predstavu, že budem mať skôr civilné povolanie, toto bude len ako moje hobby. No nech to znie akokoľvek, môj život naozaj naplnila až pomoc ľuďom.

Viete bližšie priblížiť, kto každý môže nájsť pomoc a útechu vo Vašom zariadení?

Som riaditeľkou troch domov – patrí sem Centrum pre deti s ošetrovateľskou starostlivosťou pre ťažko zdravotne postihnuté deti, Zariadenie núdzového bývania pre týrané matky s deťmi a sociálna služba kuchyňa tohto domu, pretože nielen že varíme pre naše detičky, ktoré majú svoje špecifiká a diéty, ale snažíme sa pomáhať aj tak, že varíme pre špeciálnu základnú školu, krízové centrum, denný stacionár, bezdomovcom či dôchodcom.

Dennodenne pomáhať a čeliť mnohokrát krutým osudom chce veľa odvahy a emočného vyrovnania. Ako to zvládate a čo je Vašou psychohygienou?

Ja viem, kde som prišla pracovať, takže príbehy a život mojich ťažko chorých detí vnímam ako súčasť nášho života. Tak ako nevnímam, že život a týranie sa odohráva len niekde obďaleč či v televízii. Denne mám prosby o pomoc a náročné je, ak máme väčšinou plnú kapacitu. Najnáročnejšie je ustáť pre mňa stratu súkromného života a pracovať nonstop. Verila som, že sa to časom zmení, avšak zatiaľ je toho len viac. Ja pracujem všade, kde sa ocitnem. A nemám deň bez nej. Ak sa mi však podarí na chvíľu odísť z mojej reality, tak idem na koncert, alebo cestujem.

Keďže ide neštátne zariadenie, tak musíte byť financovaný iným spôsobom. Od akých zdrojov teda prichádzajú financie?

Financie prichádzajú v centre pre deti a rodiny od štátu a v zariadení núdzového bývania od Košického kraja. Keďže to nestačí, fungujeme sponzorsky, pomocou zbierok a písaním projektov. Napíšem do dvesto projektov ročne. Máme vypísané zbierky od základných potrieb až po tie finančne náročnejšie. V zariadeniach si všetko hľadám sponzorky a finančné prostriedky od štátu využívam len na prevádzkové náklady a mzdy.

Po niekoľkých rokoch urgovania na vládu ste sa konečne dočkali 40-percentného zvýšenia štátneho príspevku pre Vaše zariadenie. Ako tieto financie uľahčia situáciu v zariadení?

Príspevok od vlády pomôže, aby sme nemuseli zatvoriť zariadenie, čo je najviac podstatné. Nepôjde o navýšenie miezd a stále budem musieť hľadať sponzorov a písať projekty a sledovať vypísané granty. Starostlivosť o veľmi ťažko zdravotne postihnuté deti je nesmierne finančne náročná. Ja som sa o túto zmenu snažila osem rokov, takže ak by sa to podarilo, je to môj najviac splnený sen. Neriešil a nevyriešil sa sám, ja som za tie roky snažila osloviť politikov a skoro každého z rôzneho spektra. Bola to šialene náročná cesta.

Bohužiaľ, pomoc potrebuje stále čoraz viac detí a žien. Ako riešite nápor záujemcov?

Závisí to len od voľného miesta. Nevyberáme si. V centre pre deti máme stále plno, v núdzovom bývaní pri odchode zo zariadenia máme automaticky ďalších záujemcov. A kapacity rozvozu stravy sú už tiež plné. Fungujeme naozaj na 100 % vo všetkých službách v rámci kapacity. V našich možnostiach finančných a priestorových nie je možné žiadne navýšenie ani v jednej službe. Financie a nedostatočná zdravotná dostupnosť je najväčším problémom. Všetky deti majú špecialistov v iných mestách ako sú Košice, Prešov, Poprad, Kežmarok, Rožnava a skoro denne tam s nimi musíme dochádzať.  

Čo považujete za najťažšie výzvy, ktorým ste čelili počas svojho vedenia a ktoré momenty naopak sú tie najkrajšie a utkveli Vám v pamäti?

Nášmu zariadeniu každý rok hrozí pre nedostatok financií zatvorenie takže sa dá povedať, že od vzniku Centra bojujeme, aby nás nezatvorili. Ak nezoženieme na mzdy 150 tisíc eur plus náklady na život a prevádzku tak by sme jednoducho neboli. Myslím, že to je celkom dosť náročné na psychiku. Najťažšie momenty sa mi navždy budú spájať s úmrtím detí.

Najkrajších momentov je veľmi veľa, lebo to je bežný život s deťmi či výnimočné návštevy v zariadení od stretnutia s Holandskou kráľovnou a kráľom až po rôzne známe osobnosti, silným momentom bolo spoločne s basketbalistami miestneho klubu výjsť na Tomašovský výhľad či keď nám Filip Jančík hral v čase covidu priamo na dvore zariadenia.  

Nedávno ste boli nominovaná na ocenenie Krištáľové krídlo v kategórii filantropia. Ako vnímate toto rozhodnutie poroty?

Spočiatku som nemohla uveriť, že som sa ocitla v tak vzácnej spoločnosti. Od detstva som sledovala práve Krištáľové krídlo a obdivovala ľudí, čo sú nominovaní. Je to pre mňa nesmierna pocta, že ma tam nominovali.

Dnes už držíte v rukách ocenenie Krištáľové krídlo. Aké sú Vaše pocity?

Som šťastná. Nečakala som to, nemala som nič pripravené, ale som nesmierne dojatá a dochádza mi to až teraz. Ďakujem všetkým, ktorí denne neúnavne pracujú a pomáhajú iným.

Ste jasným príkladom toho, že láska k druhým a odhodlanie môžu prekonávať aj tie najväčšie prekážky. Čo by ste odkázali ostatným?

Ja som vďaka práci objavila v sebe chuť pomáhať. A ľudom by som možno chcela odkázať, že existuje neskutočné množstvo dobrých ľudí. Netreba strácať nádej. U nás máme také krédo: Sme miestom, kde nádej a láska nezomierajú.