Umelec svetového mena si za pseudonym vybral názov rodných Košíc. Narodil sa pred 100 rokmi

Jozef Sliacky
•
26 apríl 2024, 18:00

Svetoznámy umelec Gyula Kosice sa narodil 26. apríla 1924, teda pred 100 rokmi, v maďarskej rodine v Košiciach ako Ferdinand Fallik. Keď mal štyri roky, rodičia sa rozhodli vysťahovať za lepším životom do Argentíny, kde vyrástol na uznávaného umelca, básnika a najmä výtvarníka, spoluzakladateľa abstraktného nefiguratívneho umenia v Latinskej Amerike.

Ako umelec sa rozhodol pre pseudonym Gyula Kosice, ktoré mu pripomínalo maďarský pôvod a rodné mesto. Predovšetkým – ako sa uvádza na stránke španielskej Wikipédie – má svetový primát v použití vody a neónu ako súčasti umeleckých diel. Voda mu vraj učarovala ako 4-ročnému počas mesačnej plavby loďou cez Atlantik. Jeho doménou sa stal pohyb a svetlo, pričom vo svojej tvorbe neváhal využiť najrôznejšie, tradičné i netradičné materiály ako je drevo, polyester, hliník a iné kovy, sklo i plexisklo.

Gyula Kosice svojimi dielami zaujal už v študentských časoch. Mal len 16 rokov, keď sa predstavil abstraktnými maľbami a soškami inšpirovaný Leonardom da Vincim. Ako 20-ročný zaujal pohyblivou sochou Röyi a v spolupráci s ďalšími argentínskymi umelcami bol pri zrode umeleckých časopisov, skupín a hnutí. Medzi nimi bolo hnutie MADÍ (Movimiento / pohyb – Arte / umenie – Dimenzia – Ínvencia) zamerané na nefiguratívne, geometrické umenie, ktoré založil v roku 1946.

Pripravil manifest hnutia a už rok nato aj prvú individuálnu výstavu, kde sa prvýkrát prezentoval dielami s využitím neónu. Zaujala návštevníkov Pacifickej galérie v Buenos Aires i kritikov a už nasledujúci rok, teda v roku 1948, sa hnutie MADÍ predstavilo v Paríži. V roku 1949 Gyula Kosice prišiel s hydrokinetickými dielami, v ktorých dominovala voda, svetlo a pohyb. V posledných rokoch inklinoval aj k digitálnemu umeniu a v roku 1994 bol pri zrode skupiny TEVAT – Tiempo (čas), Espacio (priestor), Vida (život), Arte (umenie), Tecnología (technológia).

Milovníci umenia mohli spoznať dielo Gyulu Kosice na 40 individuálnych výstavách nielen v argentínskych mestách, ale aj v mnohých galériách v iných krajinách a mestách (New York, Austin, Paríž, Lima, Bogota, Jeruzalem, Tokio…). K tomu treba prirátať účasť na viac ako 500 kolektívnych výstavách. Z nich si priniesol desiatky ocenení a čestných uznaní, medzi ktorými je napríklad bronzová medaila z bruselského Expa v roku 1958 alebo prémia zo sochárskeho sympózia v olympijskom parku v Soule v roku 1988.

Jeho diela sú ozdobou renomovaných galérií. V roku 2013 im venovali celú sálu v stálej expozícii Multiple Modernities v Centre Pompidou v Paríži. Sú aj ozdobou mnohých argentínskych miest. V Buenos Aires je to napríklad socha Demokracia z roku 1999 alebo fontána Triáda z roku 2000 v meste Junín.

Gyula Kosice vynikol intelektom, vďaka ktorému mohol viesť vážne debaty s ďalšími výnimočnými osobnosťami 20. storočia ako bol Jean-Paul Sartre, Umberto Eco, Le Corbusier, Victor Vasarely a mnohí ďalší. Bol umelcom, ale i teoretikom umenia, i vizionárom, i básnikom. Celkom vydal 15 zbierok básní a esejí od Invencií v roku 1945 až po Autobiografiu v roku 2010. V roku 2005 zmenil svoj ateliér na múzeum a krátko pred jeho úmrtím režisér Gabriel Saie o ňom nakrútil dokumentárny film Kosice Hidroespecial.

Koncom roka 2015 a začiatkom roka 2016 sa s dielom Gyulu Kosice mohli zoznámiť návštevníci Galérie mesta Bratislavy a Východoslovenskej galérie v jeho rodných Košiciach. Exponáty boli zapožičané z viacerých galérií, vrátane spomínaného Pompidouvho centra. Boli medzi nimi šperky, sochy vrátane mobilného dreveného diela Röyi, ale i digitálna animácia Hydropriestorové mesto. K jeho víziám totiž patrilo samostatne fungujúce levitujúce mesto umiestnené 1 500 metrov nad vodou. Jedno z diel pre jeho rozmernosť nemohli dostať cez dvere Mirbachovho paláca, preto ho umiestnili v Danubiane.

Výstavy sa uskutočnili krátko pred umelcovým úmrtím. Gyula Kosice zomrel v Buenos Aires 25. mája 2016. Čestné občianstvo mu udelili Buenos Aires i Košice, ktoré si svojho rodáka uctili inštalovaním sochy Radosť v roku 2013, keď boli Európskym mestom kultúry.