FOTO: Na okraji Európy. Navštívili sme Čiernu nad Tisou, vyľudňujúce sa mesto a revír pašerákov

Na ďalekom východe Slovenska v bezprostrednej blízkosti trojmedzia s Ukrajinou a Maďarskom leží mestečko Čierna nad Tisou. Založené bolo v roku 1946 z dôvodu potreby vybudovania železničného prekladiska, ktoré malo umožniť výmenu tovaru so Sovietskym zväzom. V ďalších rokoch prekladisko aj mesto rýchlo rástli, no akýkoľvek rozmach sa tu v 80-tych rokoch v podstate úplne zastavil.

Čierna nad Tisou odvtedy postupne chátra a mení sa na vylúčenú komunitu, či dokonca revír pašerákov. Mesto, ktoré od roku 2001 opustila štvrtina obyvateľov, sme sa vybrali osobne preskúmať a objavili sme viac, než sme čakali. Pravdepodobne sme sa neplánovane stali aj svedkami nelegálnych pašeráckych aktivít.

Ideme na koniec sveta

Do Čiernej nad Tisou nezablúdi priveľa návštevníkov už len pre jej vzdialenú polohu. Nachádza sa len pár kilometrov od hranice s Ukrajinou, ktorá zároveň tvorí hranicu Schenghenského priestoru a Európskej únie. Z juhu ju lemuje hranica s Maďarskom, prirodzene tvorená korytom rieky Tisa. Zo severu mesto obklopujú lužné lesy a močiare Latorice s ťažko dostupným a pravidelne zaplavovaným terénom, ktorý však ukrýva unikátnu chránenú oblasť hniezdenia mnohých vtákov.

Jazda autom z Košíc sem podľa navigácie trvá 1 a pol hodiny (pre porovnanie, opačným smerom sa za rovnaký čas dostanete do Liptovského Mikuláša), my sme si tento čas zdvojnásobili početnými zástavkami. Ako sme smerom na východ postupovali roztrúsenými dedinkami Dolného Zemplína, rýchlo meniaci sa kolorit na nás pôsobil čoraz viac exoticky. Pri vjazde do mesta sa nám z jednej strany otvoril výhľad na okraj rozľahlého prekladiska, z druhej na ošarpané mesto, v ktorom akoby zastal čas.

Do mesta sa možno dopraviť aj vlakom, ktorý dvakrát denne pokračuje až do ukrajinského Mukačeva. Autom, na bicykli, po prípade peši sa tadiaľto na Ukrajinu ani do Maďarska nedostanete, keďže napriek bezprostrednej blízkosti dvoch susedných štátov sa na okolí nenachádzajú žiadne cestné hraničné priechody.

Galéria: 25 fotiek

Čo môže turista obdivovať v Čiernej nad Tisou?

Návštevníka tu ako prvé privíta dobová železničná stanica, známa najmä nadšencom povojnovej architektúry či železničnej infraštruktúry. Vyhľadávaná je aj pre vzácne dobové maľby pripomínajúce víťazstvo Červenej armády v druhej svetovej vojne a vitráže na počesť rôznych československých miest. Pred budovou stanice je vystavená jedna z mála atrakcií v meste, parný rušeň, ktorý v počiatkoch mesta zabezpečoval vykurovanie pre prvých obyvateľov. Oproti stanici stojí zanedbaný mestský park s prerastenými stromami a najpočetnejším kŕdľom vrán, aký sme kedy videli.

Galéria: 25 fotiek

Pohľad na pôvodný parný rušeň, napravo bývalý kultúrny dom. (zdroj: Google Maps)

Cestou zákutiami mesta míňame budovu kedysi nadštandardného kultúrneho domu, opustenú a zatlčenú doskami tak, ako väčšina verejných objektov v meste. Beznádejne schátraný je aj ubytovací komplex na protiľahlej strane parku, ako aj bývalé Kino Úsvit, ktoré dominuje hlavnému námestiu dodnes nesúcemu názov „pionierov“.

Galéria: 25 fotiek

Bývalé kino a diskotéka na Námestí pionierov.

Počas prehliadky mesta nie je možné nevšimnúť si, že tu panuje ťaživá sociálna situácia. Pri vyberaní peňazí z bankomatu nás okamžite obklopí niekoľko detí, ktoré s vidinou zisku pár drobných plynule prejdú z maďarčiny do slovenčiny. Námestie Pionierov z jednej strany obklopuje geto plné hrozivo sa rozpadávajúcich, no zväčša stále obývaných panelákov a míňame muža, ktorý tu na poludnie len tak pod stromom čuchá neznámu omamnú látku z plastového vrecúška. Celkovo sú ulice pomerne plné detí, ale aj ľudí v produktívnom veku, ktorí sa bezcieľne potulujú či posedávajú medzi schátranými kulisami mesta.

Galéria: 25 fotiek

Jeden z bytových domov na Námestí pionierov.

Príliv množstva turistov do Čiernej nad Tisou je nepravdepodobný aj bez ohľadu na komplikovanú dopravnú prístupnosť – v meste totiž neexistujú ubytovacie kapacity a márne by ste hľadali aj iné služby. Funguje tu aspoň reštaurácia, ktorá nás prekvapila predinflačnými cenami – za pizzu sme zaplatili 4,50 eur a časť z nej sme si museli nechať zabaliť. Podobne smiešny cenník platí v malej kaviarni v tom istom objekte, v ktorej sa od 80-tych rokov očividne nezmenilo absolútne nič vrátane obrusov a obsluhy. V centre mesta už okrem rozpadávajúcich sa budov nájdeme len predajňu potravín a ázijský obchod s rozličným tovarom.

O vzniku mesta rozhodol Stalin a milimetre

Ešte na sklonku druhej svetovej vojny sa na mieste dnešnej Čiernej nad Tisou nachádzali len močariská a drobné políčka. V roku 1946 bola lokalita vytipovaná pre vybudovanie železničného prekladiska, potrebného pre napojenie na sovietsku širokorozchodnú koľajovú sieť, ktorej rozchod je oproti nášmu širší o 85 milimetrov. Na zelenej lúke rýchlo vyrástol strategický dopravný uzol, ktorý si vyslúžil prezývku najväčšieho suchozemského prístavu v Európe.

Cesta číslo 79 spájajúca Čiernu nad Tisou so zvyškom Slovenska končí v poli pár kilometrov za mestom, no nebolo tak tomu vždy. Kedysi viedla do ukrajinského Čopu a cielene zničená bola, paradoxne, až potom, ako sa Československo ocitlo v sovietskej sfére vplyvu. Po odtrhnutí Zakarpatskej Ukrajiny bolo dovtedy československé mesto Čop pripojené k Sovietskemu zväzu, aby sa zachovala kontinuita železničného spojenia do Užhorodu. Zároveň bolo z nášho územia odtrhnutých 12 priľahlých obcí.

Do osudu mesta opäť zasahujú milimetre – nová hranica bola zakreslená na nie príliš detailnej mape s mierkou 1:500 000, takže hrubá fixka vytvorila v realite veľký priestor na manévrovanie, ktorý bol v praxi pri vytyčovaní hranice väčšinou využitý v prospech Sovietov. Sovietska pohraničná stráž následne pri novej hranici rozbúrala 100 metrov cesty a zatarasila ju ostnatým drôtom. Komunikácia nebola nikdy obnovená, a momentálne tak neexistuje žiadne cestné spojenie medzi Čiernou nad Tisou a ukrajinskou Šalamúnovou, vzdialenou len pár kilometrov vzdušnou čiarou.

Osud mesta vždy závisel od železničného prekladiska, ktoré je tu dodnes hlavným, až na výnimky v podstate jediným zamestnávateľom. V čase najväčšieho rozkvetu mala Čierna nad Tisou 10-tisíc obyvateľov, a okrem kina a hotela tu fungovali aj očná, všeobecná, neurologická, gynekologická a rehabilitačná ambulancia či materská škôlka. Prekladisko a železnica pre nich symbolizovali stabilitu a istotu zamestnania.

Po páde bývalého režimu a následnom útlme nákladnej prepravy smerom na východ sa tu akýkoľvek rozvoj prudko zastavil. Mesto doplatilo na svoj špecifický pôvodný limitovaný účel a nedokázalo si udržať svoje miesto v rýchlo meniacom sa porevolučnom svete.

Ako sa v Čiernej nad Tisou písali dejiny

Do histórie sa toto dolnozemplínske mestečko zapísalo veľkými písmenami v júli 1968, kedy tu priamo v koľajisku prebiehali rozhovory medzi predstaviteľmi Československa a Leonidom Brežnevom. Dôvodom nezvyčajného výberu lokality bola tvrdohlavosť oboch rokujúcich strán: Líder Sovietskeho zväzu si chcel „neposlušného“ Dubčeka zavolať na koberček do Čopu na druhej strane hranice, ten mu odkázal, nech príde do Košíc.

Ako kompromis bola nakoniec za miesto stretnutia určená Čierna nad Tisou, pričom komunistickým funkcionárom nevadilo ani to, že v meste chýbala vhodná infraštruktúra na uvítanie tak vzácnych hostí. Vysoko postavení Sovieti tak boli ubytovaní priamo na nástupišti vo vlakoch, ktorými sa dopravili z Moskvy, pričom každú noc sa celý konvoj presunul za hranicu do Čopu. V Československu sa nocovať neodvážili.

Galéria: 25 fotiek

Leonid Brežnev a Alexander Dubček v Čiernej nad Tisou. (zdroj: ciernanadtisou.sk)

V týchto dňoch sa meno Čierna nad Tisou skloňovalo aj v najrôznejších zahraničných plátkoch. Alexander Dubček sa na mimoriadne napätých rokovaniach snažil presvedčiť sovietskych pohlavárov, že u nás neprebieha kontrarevolúcia, a odvrátiť tak hroziacu inváziu vojsk Varšavskej zmluvy. Domnieval sa, že uspel, no udalosti 21. augusta 1968 zakrátko potvrdili pravý opak.

Aj toto je Slovensko

Na návštevníka môže mesto na prvý pohľad zapôsobiť nečakane cudzokrajne. Na uliciach počuť takmer výhradne maďarčinu, hoci pani v potravinách aj v reštaurácii nám bez okolkov odpovedali ľubozvučnou slovenčinou. Prevažne maďarsky hovoriaci rómovia tvoria od pohľadu minimálne polovicu obyvateľov, ktorých v uliciach mesta stretnete. Na slovenské pomery nezvyčajná je aj absencia akejkoľvek historickej či dedinskej zástavby.

Galéria: 25 fotiek

Jedna z mnohých opustených budov v centre, kedysi mieste sídlo Československých štátnych dráh.

Po všetkých stránkach svojský je aj miestny ekumenický kostol, ktorý tu pribudol až po revolúcii. Bol postavený z objektu bývalej kotolne a naraz slúži veriacim troch cirkví: rímskokatolíckej, gréckokatolíckej a kalvínskej, ku ktorej sa zvykne hlásiť maďarsky hovoriace obyvateľstvo. Zvonenie zvonov imituje nekvalitné praskanie reproduktoru umiestneného na vysokej hranatej veži.

Galéria: 25 fotiek

Ak sa už Čierna nad Tisou príležitostne objaví v titulkoch médií, väčšinou sú dôvodom dnes už povestné pašerácke aktivity. Cez Schenghenskú hranicu tu už roky prúdia tony nelegálne dovezených cigariet, alkoholu a drog a opakovane sa šíria zvesti o obchodovaní s ľuďmi. V odľahlej periférii sa vo vákuu 90-tych rokoch zrodilo silné zázemie pre organizovaný zločin, ktorý do mesta priniesol aj mafiánske vybavovanie si účtov vzájomným sa vyhadzovaním do vzduchu či záhadné zmiznutia rôznych osôb, často mladých žien.

Za všetky možno spomenúť vyše 20 rokov nevyriešený prípad nezvestnej Timey Nagyovej, vtedy 16-ročného dievčaťa z obce Viničky. Zmizla 8. januára 2002 po ceste do školy v Čiernej nad Tisou a nikto ju už nikdy viac nevidel. Mnohí domáci sú dodnes presvedčení, že vinníkom boli organizovaní priekupníci s bielym mäsom, ktorí mali dievčatá unášať do zahraničia, prípad sa však nikdy nevyriešil.

Tieto skutočnosti nám opakovane pripomínalo nezvyčajné množstvo policajných áut, ktoré sa počas našej prechádzky neustále pomaly premávali ulicami, ale aj jedna zvláštna interakcia, ktorá nám zo spätného pohľadu prišla až potenciálne nebezpečná.

Mysteriózne stretnutie s pašerákmi

Keďže kedysi vyhlásený miestny hotel dnes podľa vzoru okolitých budov opustený chátra a ani inde v meste či priľahlom okolí sa nedá zohnať ubytovanie, rozhodli sme sa pre stanovanie pri pár kilometrov vzdialenej pláži na rieke Tisa. Ocitli sme sa tak blízko trojhraničia, že sme si na noc museli zablokovať roaming v telefónoch – náhodne sa totiž prihlasovali do maďarskej alebo ukrajinskej siete, čo by hlavne v druhom prípade mohlo znamenať vysoké poplatky.

Galéria: 25 fotiek

Pobrežie Tisy ponúka ľúbezné výhľady.

Rekreačné priestranstvo na pláži s malým bufetom sa s približujúcim západom slnka celkom vyľudnilo a pri svite mesiaca sme už na lavičke pri Tise sedeli celkom sami. Nie však nadlho – na poľnej ceste sa znenazdajky objavilo terénne auto, oblúkom nás obišlo a zastalo obďaleč na dohľad od brehu. Vystúpil z neho muž a s mimoriadne výkonnou baterkou si párkrát zasvietil na plynúci tok rieky. Po pár minútach začal telefonovať a k nám sa chtiac-nechtiac doniesla časť jeho slov, pri ktorých sme postupne začali chápať, že sa tu asi deje niečo, čo sme nemali vidieť.

“sú tu len takí dvaja… asi je to v poriadku…len tam sedia a…”

Mysteriózny neznámy sa ešte chvíľu zdržiaval pri brehu, celú dobu nás úpenlivo ignoroval a za krátko zmizol aj so svojim terénnym autom smerom tam, odkiaľ prišiel.

Ďalší čudný rozhovor sme absolvovali nasledujúce ráno krátko po zobudení, keď sme na tom istom mieste naberali sily na ďalšie objavovanie Dolného Zemplína. Zastavil pri nás hrdzavý motorový čln, z ktorého vyšiel muž v strednom veku a predstierajúc žoviálnosť dosť detailne vyzvedal, čo tu chceme. Akonáhle zistil, že sme obyčajní dobrodruhovia a za krátko ideme preč, spokojne odišiel.

Čo sa pravdepodobne vlastne v tú noc stalo sme sa dovtípili až s odstupom. Keď mysteriózny šofér v noci svietil na rieku, na moment sme na hladine zahliadli plávajúci predmet. Je možné, že nešlo o náhodný kus dreva, ale plávadlo, o ktoré bol pod vodou priviazaný pašovaný kontrabant. Muž mohol neskôr cez telefón informovať svojich komplicov o tom, či je čistý vzduch, a pán z člnu ráno mal možno za úlohu uistiť sa, že svojou prítomnosťou nijak neohrozujeme ich biznis. Rovnako však môže ísť čisto o naše domnienky a dve nesúvisiace stretnutia.

Budúcnosť nemusí byť celkom čierna

Zastaralá infraštruktúra, nezamestnanosť, sociálne vylúčené komunity a ďalšie problémy sužujú viaceré oblasti východného Slovenska, no takto bezútešne pôsobiace a schátralé mesto by ste inde hľadali predsa len ťažko. Náročné je tiež nájsť tu jediný objekt postavený neskôr než v 80-tych rokoch, a aj stavby, ktoré nie sú opustené, majú najlepšie časy dávno za sebou, možno s výnimkou zopár zateplených panelákov.

Z Čiernej nad Tisou posledné desaťročia húfne odchádzajú najmä mladí ľudia, nedarí sa tu podnikateľom a hodnota nehnuteľností je komicky nízka. Zo 4 655 obyvateľov, ktorí tu žili počas sčítania v roku 2001, ostalo v roku 2021 len 3 586 a mnohým z nich chýbajú pracovné príležitosti. Napriek tomuto všetkému nie je vylúčené, že Čiernej nad Tisou onedlho svitne na lepšie časy.

Najväčší suchozemský prístav v Európe sa totiž v posledných rokoch opäť pomaly dostáva do pozornosti štátu aj investorov. Dôvodom je aj vojna na Ukrajine, od ktorej počiatku dochádzalo k blokovaniu štandardných námorných trás pre transport obilia a ďalších komodít. Náš východný sused preto stále vo väčšej miere využíva vlakovú nákladnú prepravu, čiže aj trasu cez Čiernu nad Tisou. Cez prekladisko tak prúdi rastúce množstvo nákladu, a s ním aj zvýšený počet zamestnancov.

Do budúcna tak nie je vylúčený ďalší, možno aj bezprecedentný rozvoj tejto momentálne celkom zabudnutej oblasti. Tunajšiemu regiónu Medzibodrožie nechýba ani turistický potenciál – lužné lesy CHKO Latorica ukrývajú unikátne biotopy, ktoré môžu byť lákadlom pre cyklistov a prírodných nadšencov. Pre potenciálne oživenie však budú potrebné veľké a adresné investície do infraštruktúry a celkového oživenia tohto mesta na východnom okraji Európy, ktoré dnes pôsobí ako schátraný skanzen síce nedávnej, ale akoby dávno zabudnutej minulosti.