Spoveď zničeného záchranára po 20 rokoch dojala Slovákov, zanechal smutný odkaz budúcim kolegom aj pacientom

Silný a miestami bolestivo úprimný text sa objavil na stránke Denník záchranára. Jeho autorom je anonymný záchranár s dvadsaťročnou praxou, ktorý sa rozhodol zanechať odkaz tým, ktorí sa na túto profesiu ešte len chystajú, ale aj pacientom. „Ako záchranár s 20-ročnou praxou som si dovolil zanechať odkaz našim budúcim náhradám. Ďakujem za anonymné zverejnenie, ak to považujete za vhodný názor,“ uvádza v úvode. „Skôr než si oblečiete krásnu oranžovú uniformu (totožnú s tou smetiarskou), chcem vám v krátkosti ozrejmiť, čo vás čaká,“ dodáva.

Autor hneď na začiatku priznáva, že práca záchranára má aj svetlé stránky. Ak má človek empatiu, zažije silné momenty, pocit z pomoci či záchrany života. Odmenou však býva najčastejšie „dobrý pocit alebo nešťastná višňová bonboniéra“ a občas aj poďakovanie.

Práve tieto drobné prejavy vďaky sú podľa neho tým, čo mnohých záchranárov drží nad vodou. Vzápätí však kladie zásadnú otázku: je to dosť na to, aby to vyvážilo negatíva?

Súvisiaca téma FOTO: Hasiči si na Malej Domaši prešli peklom. Preborený ľad, topiaci sa ľudia a boj s časom

Agresia, zneužívanie a obrovská zodpovednosť

Vo svojom odkaze upozorňuje na realitu, o ktorej sa podľa neho málo hovorí. Budúci záchranári by mali vedieť, že čelia čoraz agresívnejším a arogantnejším ľuďom a že približne 80 % výjazdov tvoria neindikované stavy alebo dokonca zneužívanie rýchlej zdravotnej pomoci.

Poukazuje aj na to, že záchranári nesú obrovskú zodpovednosť, podávajú množstvo intravenóznych liekov, no finančne sú ohodnotení na úrovni zdravotných sestier. Zároveň sú vystavení neustálemu skúšaniu, fyzickému aj psychickému.

Autor otvorene opisuje aj zdravotné dôsledky tejto práce. Poukazuje na problémy so spánkom, stravovaním či na fakt, že mnohí záchranári majú ťažkosti so založením rodiny. Pripomína nočné výjazdy, pri ktorých sa 3- až 5-krát za noc strhnete na zvuk alarmu a fitnes hodinky ukazujú pulz 175.

Bolesti chrbta sú podľa neho samozrejmosťou, ktorú záchranári „liečia“ analgetikami priamo v práci, pretože ich nemá kto nahradiť. Nadčasy sú bežné a za desať rokov práce sa reálne odpracuje 12 až 13 rokov.

Práca, ktorú väčšina nedotiahne do dôchodku

Za kľúčové autor považuje jedno varovanie: drvivá väčšina záchranárov nie je schopná vykonávať túto prácu až do riadneho dôchodku. Odchádzajú nedôstojne, bez vďaky a bez rešpektu za to, čo pre ľudí a spoločnosť urobili.

„A to sú ešte tí šťastnejší, ktorí sa toho odchodu vôbec dožili. Čierne stužky na fotografiách má už nejedna stanica,“ píše. Svoj odkaz uzatvára slovami podpory: drží palce tým, ktorí sa ešte len rozhodujú, a tým, ktorí sa napriek všetkému rozhodnú prísť, odkazuje, že sa na nich tešia.

Text vyvolal silné reakcie verejnosti aj kolegov. Brona vo svojej reakcii píše: „Múdre slová, záchranár to nie je len povolanie, ale aj poslanie. Viem, o čom píšete.“ Poukazuje na to, že záchranári sú jedinou zložkou integrovaného záchranného systému bez možnosti predčasného dôchodku, hoci ich práca si vyžaduje plné nasadenie 24 hodín denne a problém zneužívania systému stále nie je doriešený.

Podporu vyjadril aj Róbert: „Chlapci, držte sa… bohužiaľ, nevie si vás vážiť štát, ale vážia si vás určite pacienti, ktorí to potrebujú… a pre tých ste tu.“