VIDEO: Košice zažijú v stredu prvý tanečný dom, prezradil v rozhovore choreograf a tanečník Vlado Michalko

Členovia folklórnych súborov v Košiciach trávia dlhé hodiny na tanečných sálach, kde nacvičujú choreografie určené pre javisko a nadšených divákov. Tanečný dom je však pre nich niečím úplne iným – priestorom na spontánnosť, nové impulzy a tanec mimo zaužívaných schém. Práve tam folklór získava svoju prirodzenosť, ktorú na pódiu často odbornejšie oko nevidí.

Známy košický choreograf, tanečník a pedagóg Vladimír Michalko patrí k ľuďom, ktorí stáli pri zrode prvého tanečného domu v Košiciach a neskôr aj obľúbeného festivalu Rozhybkosti vo Východnej. V rozhovore približuje svoju cestu a prezrádza, prečo sa dnes v Košiciach opäť vracia k tanečným domom určeným všetkým – nielen členom folklórnych súborov.

Ten prvý sa uskutoční v stredu 4. februára o 19:30 hod. v reštaurácii Capitol na Masarykovej ulici v Košiciach, stačí prísť a poriadne sa rozhýbať v rytmoch ľudovej hudby!

Zobraziť galériu

Ako si sa dostal k folklóru a ľudovému tancu?

Úprimne? Úplne náhodou. Pôvodne som pôsobil v tanečnom súbore La Mosca a v country súbore Cassovia country dancers. Stretávali sme sa s tanečníkmi z folklórneho súboru, pred a po nácvikoch, hlavne v šatni. Keď sa country súbor časom rozpadol, hľadal som, kam ďalej, a tak som presedlal do folklórneho súboru Hornád. Paradoxné je, že v tom období som folklór nemal rád. Skôr som sa zaň hanbil, nerozumel som mu a vnímal som ho ako niečo staromódne. Dnes sa na to pozerám s úsmevom pretože práve táto „nechuť“ bola začiatkom cesty, ktorá ma napokon úplne pohltila.

Kedy si si uvedomil, že tanec nebude len koníček, ale dôležitá súčasť tvojho života?

Pocitovo som to cítil pomerne skoro, ale vedome som si to uvedomil až v momente, keď ma prijali na VŠMU. Mal som 24 rokov. Dovtedy som bol síce veľmi aktívny, učil som, tancoval, zapájal sa do rôznych projektov, no práve prostredie ktorým som nasiakol počas školy mi ukázalo, že tanec môže byť plnohodnotnou životnou cestou. Počas štúdia to nabralo obrovské tempo, hlavne však mimo školy. Učil som kde sa dalo, tancoval kde sa dalo a folklór sa stal prirodzenou súčasťou každého dňa.

Kto alebo čo ťa na tvojej folklórnej ceste najviac ovplyvnilo?

Ak by som mal pomenovať jednu osobu, bol by to Ervín Varga, môj prvý učiteľ, ktorý ma v podstate priviedol k pôvodnému ľudovému tancu a učil ma vnímať ho ako jazyk, nie iba ako choreografiu. No ešte silnejší vplyv mali samotní nositelia ľudových tradícií. Na začiatku to bol Jozef Repko s manželkou z Parchovian, Štefan Višňovský s manželkou zo Zámutova a potom množstvo ďalších. Stretnutia s nimi boli pre mňa školou pokory, pravdivosti a autenticity, ktorú žiadna sála nenahradí.

Čo ti folklór dal po ľudskej aj profesijnej stránke?

Dal mi zmysel. Postupne som si uvedomil, že človek by mal byť prospešný pre spoločnosť, nie len pre seba. Práca vo folklórnom hnutí mi ukázala, že ak robíš niečo, čo má hodnotu pre ľudí okolo teba, a zároveň ťa to baví, vzniká ideálny súlad. Je to presne ten pocit, keď trafíš klinec po hlavičke.

Kedy si sa prvýkrát stretol s myšlienkou tanečných domov a prečo ťa oslovila?

Prvýkrát som sa s tanečným domom stretol v Košiciach, na Tanečnom dome Uj Nemzedék. Navštívil som ho s Marianou Svoreňovou a myslím, že to bolo práve v roku 1998, pred naším prvým tanečným domom. Pre mňa to bol silný zážitok, úplne iný svet, než na aký som bol zvyknutý zo súborov.

Objavil som priestor, kde sa rodili osobnosti, kde sa tanec žil, nie nacvičoval. A čo je fascinujúce, na tanečných domoch sa to deje dodnes. Práve tam som pochopil, že tanec môže byť prirodzenou súčasťou života, nie len javiskovým výkonom.

Čo bol hlavný impulz priniesť tanečné domy do Košíc?

Ešte v čase keď som pôsobil v súbore Hornád, sme o tom rozmýšľali spolu s Marianou Svoreňovou a Slavomírom Ondejkom. No rozhodujúci impulz bol opäť Ervín Varga, ktorý nám ukázal, že tanečný dom nie je alternatíva, je to podstata. Potom to už u nás bol stav, ktorý by som nazval pozitívnou „posadnutosťou“. Ja osobne mám doteraz pocit: toto som ja, toto chcem robiť.

Ako si spomínaš na prvý tanečný dom, ktorý ste v Košiciach v roku 1998 organizovali?

Bol tam mierny stres, ale zároveň obrovské vzrušenie. Nevedeli sme, ako ľudia zareagujú. Prišla autentická kapela pod vedením Štefana Žoltáka z Raslavíc a zrazu sa dialo niečo, čo sa nedalo naplánovať, ľudia sa najprv učili a potom sa začali skutočne baviť a tancovať.

V čom sa tanečné domy líšili od fungovania folklórnych súborov?

V súboroch to bola často „spartakiáda“, rovnakosť, výkon. Na tanečných domoch sme jednoducho tancovali. Tanec sa stal jazykom. Tak ako sa dvaja ľudia dokážu porozprávať, aj keď hovoria rôznymi jazykmi, dokážu sa „porozprávať“ tancom, ak ho obaja poznajú. Mne sa to reálne stalo, jeden partner Slovák, druhý Japonec, ale keď obaja vedeli krutu z Margecian, zrazu si rozumeli.

Čo je podľa teba hlavnou myšlienkou tanečných domov?

Vrátiť ľuďom kvalitu, ktorú sme tu kedysi mali. Ľudia vedeli spievať, tancovať, stretávať sa. Dnes sa už často ani nepozdravíme. Tanečný dom môže byť aj návratom k prirodzenej ľudskej blízkosti.

Ako reagovala folklórna komunita v Košiciach na tanečné domy v začiatkoch?

Zo začiatku veľmi pozitívne, chodilo veľa ľudí, vedúci súborov dokonca presúvali alebo rušili nácviky. Neskôr však prišiel zlom. Tanečníci sa z tanečných domov vracali „múdrejší“, s otázkami, na ktoré sa vtedy len ťažko odpovedalo. Vtedy som si uvedomil, že logickejšia a dôležitejšia cesta je pracovať s laikmi.

Máš pocit, že tanečné domy zmenili pohľad tanečníkov na ľudový tanec?

Jednoznačne. Stále viac tanečníkov dnes naozaj vie tancovať ľudový tanec, alebo aspoň tuší, že to nie je len o odtancovaní nejakej autorskej choreografie.

V Košiciach sa teraz vraciaš s organizáciou tanečných domov, čo chceš robiť inak oproti predchádzajúcim rokom?

Chcem a chceme sa ešte viac zamerať na laikov. To je pointa tanečných domov, vrátiť ľudový tanec, hudbu a spev širokej verejnosti.

Ako bude vyzerať prvý tanečný dom po novom roku?

Bude veselo! Prvý Tanečný dom v Košiciach v roku 2026 sa uskutoční v stredu 4. februára 2026 od 19:30 hod. Program bude rozdelený na dve školy, pre úplných začiatočníkov aj pre pokročilých, s priestorom na spoločné karičky, spev a prirodzenú zábavu.

Aký tanec alebo región plánujete predstaviť ako prvý?

Začneme Abovom a to konkrétne čardášmi z Nižného Klátova a Bidoviec a ženskými karičkovými piesňami. Abov preto, že Košice ležia práve v tomto regióne a zachované tance a piesne sú mimoriadne hodnotné. Bola by škoda ich nezviditeľniť.

Čím chceš prilákať ľudí, ktorí na tanečnom dome ešte nikdy neboli?

Prvou školou tanca, ktorá je určená výhradne laikom a skutočnou ľudovou zábavou, kde nikto nikoho nehodnotí.

Akú atmosféru by si chcel, aby si ľudia odniesli?

Vyvetranú hlavu po náročných dňoch, kopec hormónov šťastia a pocit, že objavujú vlastné korene.

Aká je tvoja vízia budúcnosti tanečných domov v Košiciach?

Cieľom je postupne sa dopracovať k mesačným tanečným domom, vybudovať silnú komunitu, a dosiahnuť klubovú atmosféru. Vytvoriť priestor, kam ľudia chodia nielen tancovať, ale kde ovládajú tanec ako materinský jazyk.

Čo by si odkázal Košičanom, ktorí folklór ešte neobjavili?

Vlastná identita je kľúč k zabudnutým schopnostiam. Ako povedal Ján Lazorík: „Perve spoznaj svojo rodzisko, až tak San Francisko.“ Na tanečnom dome je to zábava, sloboda, nikto nikoho nesúdi. A tá kvalita, ktorú sme tu kedysi mali, je stále v nás.